Národný projekt: „Podpora individualizovaného poradenstva pre dlhodobo nezamestnaných uchádzačov o zamestnanie“ v rámci aktivity č. 1 „Bilancia kompetencií“ je realizovaný  na celom Slovensku pre cieľovú skupinu dlhodobo evidovaných nezamestnaných občanov od Januára 2019, až doposiaľ, kedy pre pandémiu COVID-19 je vzdelávanie pozastavené.

Cieľom tohto článku je poukázať aj   na pozitívny prístup vzdelávať sa a pracovať na rozvoji osobnosti istej časti dospelých Rómskych nezamestnaných občanov zaradených do projektu BK. Taktiež zamyslieť sa, aj nad dlhodobou rôznorodosťou  ponúkaných a realizovaných vzdelávacích aktivít pre túto cieľovú skupinu bez adresnosti na konkrétnu rómsku osobnosť a cielenú štruktúrovanosť vzdelávania na základe mentálnej úrovne, koníčkov, záľub, rodinného zázemia  a veľmi dôležitej vlastnej ochoty, respektíve neochoty vzdelávať sa.

Aká je teda pravda?

Som si vedomá, koľko prezentovaných kontroverzných názorov je z odbornej a laickej verejnosti na vzdelávanie nášho minoritného obyvateľstva, aj výmena informácií medzi kolegami lektormi, ktorí participujú na tomto projekte, preto som sa rozhodla napísať niekoľko postrehov z vlastnej praxe, ktoré stoja za stíšenie a zamyslenie sa bez možného pripustenia akýchkoľvek našich predsudkov, ktoré v nás, v každej osobnosti driemu.

Pokúsim sa v krátkosti opísať, ako prebieha vzdelávanie. Do kurzov prichádzajú účastníci vzdelávania, ktorých vyberá Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny miestne príslušný pre daný okres. Podmienkou zaradenia do poradenského programu je dlhodobo nezamestnaný uchádzač o zamestnanie, t. j. minimálne 12 po sebe nasledujúcich mesiacov v evidencií úradov práce.

Poradenský program „Bilancia kompetencií“ trvá minimálne 2-3 mesiace pravidelného stretávania  v 10-ich poradenských aktivitách z kombinácií individuálnych a skupinových stretnutí. Spoločne pracujeme formou zážitkového učenia na partnerskom prístupe s hlavným akcentom na osobnosť človeka, uvedomenie si jeho silných a slabých stránok osobnosti, vedomostí, zručností, schopností a kľúčových kompetencií.

Dospelý účastník vzdelávania je celým priebehom kurzu lektorom sprevádzaný, motivovaný k určeniu si hlavného a alternatívneho pracovného cieľa.  Pracovný cieľ môže si zvoliť aj nereálny tohto času, ale postupnosťou cielených krokov do budúcna sa cieľ zmení na reálny, t.j. doplním si napríklad vzdelanie, absolvujem rekvalifikáciu, budem pracovať ako nekvalifikovaná pracovná sila a nadobudnem prax a rôzne iné možnosti. Skupiny účastníkov sú heterogénne: vekom, vzdelaním, praxou, zdravotnými obmedzeniami, spoločenským statusom z majoritného obyvateľstva a postupne pribúdali skupiny účastníkov aj minoritného obyvateľstva.

Od roku 2004 som  nepracovala so spomínanou cieľovou skupinou, preto som bola plná očakávaní, ako kurzy budú prebiehať a kam sa minoritné obyvateľstvo za to obdobie vzdelanostne posunulo, nakoľko v médiách sa prezentujú rôzne vzdelávacie aktivity financované v rámci fondov EÚ.

Pracovala som s piatimi rómskymi skupinami, možno si poviete málo, ale podobná spätná väzba v správaní a reakcie účastníkov na vzdelávanie  sa podobne opakovali. Rómovia v skupinách pochádzali z okresu Sabinov, Prešov mesto a Prešov okolie. Vzdelaním od ukončenia 1 ročníka základnej školy, až po ukončené učňovské vzdelanie, vekom 18 ročná až účastníci pred dôchodkom, so skúsenosťami z pracovného trhu aj zo zahraničia až bez praxe, zdravotnými a mentálnymi obmedzeniami, vedení v evidencií uchádzačov o zamestnanie aj 30 rokov na úrade práce.

Úvodný informačný deň bol podobne opakujúci sa scenár u každej skupiny, keď po prezentácií a  informovaní čo budeme spoločne robiť, argumentovali: „Načo nám to bude?“ „Už sme absolvovali toľko vzdelávania, nikde nás nechcú, nezamestnajú!“ „Je to zbytočné!“„Ak nás Rómov vidia, tak nemajú voľné miesta!“ Nechala som ich vyrozprávať, prejaviť emócie a vôbec som to nekomentovala.

Pristúpili sme k druhej písomnej časti, podpisovaniu úvodných dokumentov a iba som im ukazovala, kde majú podpisovať, oni podpisovali a nepýtali sa vôbec čo podpisujú. Mojím cieľom tejto situácie bolo, aby  zažili a uvedomili si v rámci ich mentálnej úrovne, aké je dôležité v živote osobnosti človeka vedieť čítať a písať,čítať s porozumením bez pomoci druhej osoby, čo podpisujem.

Položila som im jednoduchú otázku: „Povedzte mi, kto si to prečítal a vie, čo konkrétne ste podpisovali?“ Ostalo veľké ticho, nakoľko skupinu tvorili aj takí, ktorí vedeli čítať, ale nečítali, slepo mi dôverovali. Nasledovala ďalšia moja otázka: „Prečo ste sa ma nikto nespýtali, že nerozumiete, čo podpisujete?“ Nasledovala moja prezentácia konkrétnych príkladov, ako sa v bežnom živote správajú na úradoch, v peňažných ústavoch –príjmu nevhodné pôžičky, úvery, prevody majetkov.

Pri tejto úvodnej zážitkovej situácií začali premýšľať, prečo je dôležité byť vzdelaný. Ak nemám vzdelanie, zväčša nemám dobrú budúcnosť, idem sám proti sebe, v neprospech vlastnej rodiny, vlastných detí. Rodina a deti prezentovali pri predstavení sa, plnia dôležitú hodnotu v ich živote, veľmi si ju uvedomujú.

Vzdelanie, ako hodnotu nevnímajú. Tu musím zdôrazniť,  aj my majoritné obyvateľstvo si neuvedomujeme naše dosiahnuté vzdelanie ako hodnotu.

“Už sme absolvovali toľko vzdelávania, nikde nás nechcú, nezamestnajú!”

Po tejto zážitkovej situácií začali mi dávať spätnú väzbu, že mám pravdu a začali byť prístupnejší k spolupráci, nerebelovali a určili sme si spoločné pravidlá skupinovej práce. Pri týchto pravidlách  veľmi ich prekvapilo, keď som ich informovala, že sa k sebe budeme správať partnerskí, že ja ako lektor nie som nič viac ako oni, som jedná z nich, iba to budem koordinovať počas našich spoločných desiatich stretnutí.

Takúto skúsenosť nemajú s ľuďmi majoritného obyvateľstva, veľmi sa im to začalo páčiť a začala ich premena. Zrazu som bola ich koordinátorka, nie lektorka.S pojmom koordinátor sa stretávajú pri  práci na malých obecných službách v mieste trvalého bydliska.

Som veľmi vďačná za túto skúsenosť, pretože ako lektor dospelých pracujem 22 rokov, takto to praktizujem, ale ono to naozaj funguje, ak k ľuďom sa správame partnersky a ľudsky.

Postupne ako prichádzali na skupinové a individuálne stretnutia, začali sa zlepšovať v komunikácií v slovenskom jazyku – jedno z pravidiel skupinovej práce bolo, ak použijú rómsky jazyk, budú musieť to preložiť, pretože ja tomu nerozumiem a nie je to slušné. V začiatkoch bol s tým problém, ale postupne sa začali na to sami medzi sebou upozorňovať a dodržiavať pravidlo,zlepšovali sa v aktívnom počúvaní a spoločenskom správaní, dokázali prezentovať svoje potreby, začali už aj mne klásť otázky,pekne  a čisto sa obliekať v rámci ich možností, prestali má volať pani, začali má oslovovať menom,  prejavovali záujem o vzdelávanie, zapájali sa podľa svojho mentálneho statusu do cvičení, písali kto vedel a prezentovali a vzájomne sa obohacovali.

Moje poznanie časového priestoru na vzdelávanie s dobrou koncentráciou sú dve vyučovacie hodiny denne, s preberaním jednej problematiky,s častým parafrázovaním a precíznou spätnou väzbou, empatickým, ľudským a obrazným vysvetľovaním každého pojmu a dôrazom, prečo je to dôležité pre ich bežný, ľudský život, pretože ich slovná zásoba v slovenskom jazyku je veľmi obmedzená.

Osobne sa mi osvedčilo pravidlo zaujať ich pozornosť aj s pozitívnymi aj negatívnymi príkladmi z mojej praxe, tu dokázali byť veľmi aktívni v počúvaní a partnermi v komunikácií.Podľa môjho názoru  je dôležité a je to iba na lektorovi dospelých, ako vníma konkrétnu cieľovú skupinu a či sa dokáže znížiť na ich mentálnu úroveň. Ak áno, potom nastáva ta úžasná spätná väzba v prejavenom záujme o vzdelávanie, padá bariéra a prejavia sa naozaj v celej svojej podstate a kráse kultúry rómskej srdečnosti, spolupatričnosti.

Rozprávali o svojich zážitkoch a skúsenostiach z rôznych vlastných sociálnych a inštitucionálnych životných situácií, ale aj pracovných skúsenostiach, bolestiach nespravodlivosti, keď sa uchádzajú o prácu telefonicky a dohodnú sa na osobnom pohovore a potom zamestnávateľ osobne zistí že sú Rómovia, tak nemajú šancu muži zamestnať sa. Často prijímajú prácu nelegálne, prinajlepšom na dohodu – ale prácu vykonávajú aj 10 hodín denne, nedostanú pracovnú zmluvu s povinným odvodovým poistením, stravne lístky, príplatky za prácu počas sviatkov a v nedeľu.

Dokázali úprimne prezentovať, akú mzdu očakávajú od zamestnávateľa, aby slušne žila ich rodina.Taktiež prezentovali radosti rómskeho života, ako žijú, ako prebieha svadba a krstiny v ich komunitách, ako majú vybavené domácnosti, ako si predstavujú žiť, čo ich baví, čomu sa venujú v priebehu 24 hodín bežného dňa, akú prácu by prijali, v čom by sa chceli rozvíjať, ale aj to, čo nechcú. To čo nechcú, rada by som zdôraznila.

Bola som veľmi vďačná za to, že dokázali byť úprimní a v každej skupine povedali otvorene, istá časť účastníkov, práve tá, ktorá sa prejavila s najnižšou mentálnou úrovňou, že sa nechcú vzdelávať, nikto ich nerešpektuje, ak prezentujú vlastné stanovisko a rozhodnutie. Ďalšia polovica skupiny sa vyjadrila, že  vzdelávanie by bolo možné, ak by sa to dialo v mieste trvalého bydliska, pretože oni nechcú cestovať. Peniaze dostanú na cestovné až po ukončení vzdelávacej aktivity, niekedy aj 4 mesiace po aktivite, je to zásah do ich malého rodinného rozpočtu, strácajú čas a zväčša sa nemá kto postarať o ich deti.

Zažila som aj na veľmi nízkej mentálnej úrovni účastníčku vzdelávania, skromnú, milú ale veľmi zanietenú socializovať sa a niečo nové naučiť, matku 6 detí, manžel so statusom invalidného dôchodcu, ako jediná mala v skupine skúsenosť z Anglickým trhom práce, ktorá nemala na autobus, preto prišla večer do okresného mesta peši, prespala u príbuzných a dostavila sa na vzdelávanie. 15 rokov vzdelávame Rómov v rámci fondov EÚ neadresne – bez odborného posúdenia mentálnej úrovne, bez toho, aby sa mohli úprimne vyjadriť, inú možnosť nemajú, čaká ich sankcia, často krát je to ďalšia aktivita pre aktivitu, inštitúcie musia napĺňať kritéria, alebo uspokojiť vzdelávacie inštitúcie.

Hrdíme sa vynaloženými finančnými prostriedkami na vzdelávanie Rómov za isté programovacie obdobie, ale tu som veľmi smutná, že výška finančných prostriedkov sa neprejavila na úrovni vzdelania a spoločenského správania a vystupovania minoritného obyvateľstva. Moje poznanie z realizovaného BK vzdelávania je,

• že Rómovia, prevažná väčšina v skupine  nevie plynule čítať a písať s porozumením,
• neovláda slovenský jazyk, obmedzená slovná zásoba,
• finančná negramotnosť, neefektívne domáce hospodárenie,
• obmedzená výchova a vzdelávanie detí,
• neefektívne využívanie 24 hodín denne.

Prezentovali, že nepoznajú okresné mesto a nevedia sa v ňom orientovať, prezentačné schopnosti osobné a telefonické k zamestnávateľovi na veľmi slabej úrovni a ich vzdelávacia účasť na aktivitách x tá v poradí.

Čo z toho vyplýva?

Z uvedených skutočností sa mi vyselektovali 3 kategórie vzdelávania, resp. nevzdelávania Rómskych dospelých:

• Dobrá mentálna úroveň a prejavený vlastný záujem o vzdelávanie a rozvoj osobnosti.Majú záujem a motiváciunastúpiť do zamestnania na 8 hodín s poistným odvodovým plnením, nie nelegálne, poprípade chcú podnikať. Majú aj skúsenosti z pracovného trhu nelegálne, ale z vlastného rozpočtu to nedokážu zlegalizovať. Napríklad mladí muži ako vodiči, stavebný odborný remeselníci, v poľnohospodárstve, sklady. Problém vnímam ako  systémový, úrady nepreplatia vzdelávanie napríklad na vodičské oprávnenie.Preukázali aj ambície podnikať, ale obávajú sa tohto statusu, nevedia sa orientovať v spleti ekonomickej a vypracovania podnikateľského plánu. Úrady práce síce poskytujú vzdelávanie, ale nie pre takúto cieľovú skupinu, ktorá potrebuje komplexný a časovo náročnejší prístup. Neexistujú žiadne inkubátory podnikateľské pre túto cieľovú skupinu. Ženy ako školské asistentky a iné pracovné pozície, potrebujú minimálne stredoškolské vzdelanie, aby sa zamestnali na pracovnú zmluvu a neparticipovali v sociálnej sieti.

Čakatelia na vzdelávanie – prejavili záujem aj mentálnu úroveň, aby vzdelávanie zvládli,  tohto času majú malé deti – ZŠ a predškoláci, iné problémy, alebo zdravotné obmedzenia. Nakoľko sú to zväčša mladé ženy, matky, nechcú cestovať, prijali by v mieste bydliska vzdelávanie a prácu na pracovnú zmluvu na polovičný úväzok.

• Mentálna úroveň stredná, vhodní na cielené pracovné opakujúce sa činnosti pod vedením. Napríklad muži, majú nelegálne stavebné zručnosti, pracujú v stavebníctve pri výstavbe napríklad chodníkov, pri výstavbe strešných krov, zatepľovači budov, ale neovládajú napríklad: Čo je to pravý uhol a ďalšie dôležité vedomosti k výkonu pomocnej pracovnej pozície. Na Slovenskom trhu práce, konkrétne u nás v Prešove, vykonávajú takéto pracovné zaradenia aj osoby z tretích krajín, z Ukrajiny a v evidencií úradov práce je množstvo vhodných uchádzačov, ktorí majú pracovné skúsenosti, ale potrebujú cielenú dlhodobejšiu rekvalifikáciu pre dané pracovné pozície pre konkrétneho zamestnávateľa – „CIELENÉ DUÁLNE VZDELÁVANIE POMOCNÝCH PROFESIÍ U KONKRÉTNEHO ZAMESTNÁVATEĽA“.Ponuky rekvalifikácií sú, ale nie vhodné pre túto cieľovú skupinu. Moje poznanie je také, ak má osobnosť skúsenosť s prácou na pracovnom trhu, ktorá ho baví, má záujem pracovať, v začiatkoch aj keď na nižší počet hodín a pomalším pracovným tempom, postupne po adaptačnom procese aj na 8 až 10 hodín, ak je finančne motivovaná. Únia zamestnávateľov sa sťažuje na nedostatok zamestnancov na Slovensku. Podľa môjho názoru, toto by mohol byť jeden so stimulov pre zamestnávateľov. Tohto času sa v médiách poukazuje na environmentálny problém – triedenie odpadu. V rámci nových projektov na trhu práce majú pribudnúť aktivity súvisiace s touto problematikou a práve táto cieľová skupina by mohla po zaškolení vykonávať takéto pracovné pozície a nezotrvávať v evidencií na úradoch práce.
• Mentálna úroveň veľmi nízka – odmietajú vzdelávanie. Spokojní so svojim životom. Vyhovuje im pracovať pre obec pod dozorom, s opakujúcimi pracovnými zručnosťami, aj bez odvodového dôchodkového plnenia. Nechcú cestovať. Inštitúcie nerešpektujú ich stanovisko, zaraďujú do rôznych vzdelávacích aktivít, bez posúdenia mentálnej úrovne, koníčkov a záľub za obdobie evidencie aj 30 rokov.

Chcelo by to príklad?

Uvádzam aj konkrétne príklady z praxe na zamyslenie a pochopenie, prečo mám pozitívny postoj, že časť minoritného obyvateľstva je schopná vzdelávať sa a vytvárať hodnoty pre vlastnú rodinu a aj spoločnosť a nezotrvávať ďalších x rokov v sociálnej sieti a zaťažovať štátny rozpočet.

Účastníčka vzdelávania Bilancie kompetencií – Erika

Mladá, vydatá, 30 ročná matka, jedno dieťa, školák ZŠ. Ukončila základnú školu, ďalej nepokračovala v štúdiu. Vie plynulo čítať a písať, vie sa spoločenský správať. Aktívna v počúvaní a v písomnej komunikácií, dokáže odpovedať na vyzvanie, sama bez vyzvania vysloviť názor na preberanú problematiku. Počas vzdelávania a individuálnych rozhovorov vyplynulo, že tohto času si spolu s manželom stavajú veľký rodinný dom na dedine, žijú u rodičov, rodinu má veľkú, pomáhajú si navzájom. Na vzdelávanie prichádzala veľmi vkusne oblečená, čistá, vždy upravená. Z komunikácie vyplynulo, že doma vo voľnom čase sebe, známym a v rodine strihá, upravuje vlasy. Komunikácia a otázky smerovali k tomu, ako to vníma z profesijného hľadiska, odpovedala že mala by záujem o takúto prácu, lebo ju to baví. Prejavila záujem o rekvalifikáciu a taktiež som ju motivovala k podnikaniu. Veľmi ju to zaujalo, vtedy povedala, že vo vlastnom dome bude mať priestor na zriadenie kaderníctva, ale obáva sa dokumentov a administratívy spojených s podnikaním. Toto je krásny príklad toho, ak by fungovali inkubátory pre budúcich podnikateľov tejto cieľovej skupiny, že čas, kedy dokončí rodinný dom, absolvovala by úspešne rekvalifikačný kurz a mala poskytnuté cielené dlhodobejšie vzdelávanie k podnikaniu s poskytnutím konzultácií a nenávratného finančného príspevku na zriadenie kaderníctva, verím, že bola by z nej veľmi šťastná, šikovná a hrdá pani podnikateľka.

Účastníčka vzdelávania Bilancie kompetencií – Nataša

Skromná, tichá a veľmi slušná 33 ročná, vydatá žena, matka 8 detí, najmladšie deti vo veku 6 a 4 rokov,  manžel na invalidnom dôchodku.Ukončila 8 tried základnej školy a v štúdiu ďalej nepokračovala. Na pracovnú zmluvu nikdy nepracovala. Pred rokom počas vzdelávania BK bola najaktívnejšia v skupine, vedela čítať a písať, otvorená socializácií a rozvoju vlastnej osobnosti, pravá ruka lektorky. Počas individuálnych rozhovorov prezentovala, nakoľko manžel je invalidný dôchodca, o deti sa má kto postarať, ona chce byť živiteľka rodiny. Prosila ma, aby som jej našla zamestnanie, preto som jej sprostredkovala stretnutie s bývalým primátorom mesta stretnutie, no aj to bolo neúspešné, pretože pracovných príležitostí je pre minoritné obyvateľstvo ako šafránu. Počas vzdelávania, pracovala aj na cvičení sa v nových manuálnych zručnostiach, kde sa prejavila ako veľmi trpezlivá, manuálne zručná, s estetickým cítením a umiestňovaním pri šití do priestoru.  Pri tomto cvičení sa potvrdilo, že práca krajčírky o ktorú prejavovala záujem je jej šitá na mieru a chcela by sa v nej zdokonaľovať, nakoľko má aj skúsenosti z domáceho prostredia. Motivácia, chuť sa vzdelávať, pracovať na sebe, rozvíjať si zručností a čo najviac prispôsobiť sa nám majorite je úžasná devíza ktorú som v nej objavila. Moja snaha pomôcť  nenašla podporu okolia, v ktorom žije.

Účastník vzdelávania Bilancie kompetencií – Roman

Mladý, ženatý, 30 ročný bezdetný muž. Ukončil 9 tried špeciálnej školy, v štúdiu nepokračoval. Nevie čítať a písať, veľmi obmedzená slovná zásoba. Ako jediný účastník vzdelávania v skupine prejavoval veľkú nespokojnosť s tým, že musí absolvovať vzdelávanie. Vôbec nemal záujem sa socializovať, rozprávať po slovensky skoro nevedel. Na pracovnú zmluvu nikdy nepracoval, ale postupne naznačil dôvod nespokojnosti.Pracoval nelegálne pri výkope kanálov, prichádzal vzdelávaním o zdroj príjmu do rodiny. Nakoľko bol na veľmi nízkej  mentálnej úrovni v komunikácií a v sociálnom správaní, účastníci často za neho rozprávali, pretože sa poznali, pochádzali z  dediny a tam je známy tým, že celej Rómskej komunite opravuje počítače a telefóny. Keď som mu položila otázku: “Kto ho to naučil?“ odpovedal: „Ja sám, lebo má to baví.“ Toto bolo pre mňa najkrajšie poznanie kariérneho poradenstva, ktoré som získala od účastníka vzdelávania, ale zároveň aj veľmi smutné a demotivujúce v mojej práci.  Zistíme čo najviac o účastníkovi vzdelávania, ale tento náš inštitucionálny systém ďalej s týmito informáciami nepracuje individuálne. Kladiem si otázku: „Koľko krát za svoj život Roman bude absolvovať vzdelávanie, o ktoré on nemá záujem?“, alebo: „ Bude zaradený do vzdelávacej aktivity, ktorá bude predmetom jeho záujmu, vlastnej motivácie rozvíjať zručnosti s individuálnym prístupom a časovou náročnosťou?

Čo na záver?

Zažila som pri mojej práci množstvo ľudských osudov a príkladov, ktoré stoja za povšimnutie a zamyslenie sa, a kladiem si otázku: „ Vzdelávanie Rómov, ktoré doposiaľ sa realizovalo  na Slovensku pre minoritné obyvateľstvo a je platené z fondov EÚ je tá správna cesta ich napredovania a efektívna? Je to dobrá služba pre nich osobne a pre našu spoločnosť?“ Odpoveď určite nie je jednoduchá, tak ako nič v našich životoch nie je iba čierne a iba biele. Chcem veriť, že všetci, ktorí pracovali a pracujú pre túto minoritnú skupinu majú dobrý úmysel, motivovať a pomáhať  ľuďom. Čítala som už dávno, ešte v roku 1994 od Institute for EastWest Studiest Stratégiu pomoci dlhodobo nezamestnaným pod názvom: Odstraňovanie bariér, kde bola uvedené: „Nezamestnanosť a najmä dlhodobá nezamestnanosť je drahá záležitosť.“ Myslím si, že v roku 1994 toto vedel málokto v našej spoločnosti. Dnes už aj bez toho, aby sme si čítali rôzne ekonomické štúdie to vieme a učia sa to aj deti na školách. Stretla som sa aj z názorom: „Veď to nejde zo Slovenského rozpočtu!“ Často krát v živote je to aj o tom, to čo dostávame nasilu, bez prejaveného nášho osobného záujmu, motivácie a bez vnímania vzdelania ako hodnoty pre náš život si nevážime a aj takto k tomu pristupujeme.  Som presvedčená, že takáto paušálna cesta vzdelávania Rómov, nie je správna cesta.

Posledná moja úvaha na záver: Spomínam si na konkrétnu účastníčku môjho vzdelávania, Rómsku ženu v strednom dospelom veku, ktorá je matkou 14 dospelých detí a spolu na skupinové vzdelávanie sme jedno ráno cestovali MHD autobusom, ale ona ma nevidela. Spoznala som ju a  mala na ňu veľmi dobrý výhľad skoro 30 minút. Miesta boli voľné, ona si nesadla k majorite. Celú cestu stála. Na začiatku dňa v rannej momentke som jej položila otázku: „Prečo ste si nesadla v autobuse, keď boli voľné miesta?“

Bola prekvapená, že som ju videla a s úsmevom mi odpovedala: „Lebo biely nás nemusia! Nevoniame Vám.“ Moja posledná otázka pre Vás všetkých, aj keď je hypotetická, ktorí čítate tento článok, ale kladiem si ju aj ja osobne: „ Akú prácu by som vykonávala dnes ja, keby som bola tou Rómskou ženou v autobuse?“

Ďakujem za Váš čas.

Autorka:  Mgr. Mária Senčáková, Združenie K.A.B.A. Slovensko.

Ako lektor dospelých pôsobí od roku 1999.

V Prešove, 7.6.2020